s bezpodmienečnou láskou k nám
Najbližšími členmi rodiny sú pravdaže naši rodičia, súrodenci, starí rodičia, tety či strýkovia, ale mnohokrát aj naše zvieratká – náš psík, naša mačička, náš zajačik, naše morské prasiatko…Milujeme ich, máme k nim silný citový vzťah a aj oni nám dokážu prejaviť lásku, náklonnosť, sledujú nás očami, chcú pozornosť len pre seba, dokonca žiarlia na prítomnosť iných. Keď sú choré, staráme sa o nich, bojíme sa, aby netrpeli.
Zvieratko je obohatením citového života človeka a dokonca zlepšuje vzťahy v rodine. Správame sa k nemu spontánnejšie, milo a láskavo. Vedie nás k rešpektu a pokore voči prírode a ostatným tvorom na planéte.
Ťažko sa nám s ním lúči, keď nám odchádza do „zvieracieho neba“.
Naše zvieratko si pre svoju lásku zaslúži našu rozlúčku, ba aj slávnostnejšie pochovanie, navštevovanie jeho hrobu a spomínanie si na chvíle strávené s ním a s jeho veľkou a neutíchajúcou láskou. Zostaňme v tichu, v pokoji a v spomienkach pri jeho hrobe na zvieracom cintoríne a dajme sa na chvíľku uniesť spomienkam, keď nás naše zvieratko viedlo k rozvíjaniu našej ľudskosti a zodpovednosti voči svetu ľudí i prírody.
Možno sa na jeho náhrobku bude vynímať aj tento epitaf: „Moja láska k tebe bola najsilnejšou láskou na svete“ či „Už nikdy nebudem nikoho tak milovať.“ Naše zvieratko bolo predsa bytosťou, ktorá nám prejavovala emócie, vyjadrovala radosť z našej prítomnosti, a denne ukazovala svoju oddanosť a bezpodmienečnú lásku.
prof. PhDr. Eva Gajdošová, PhD.