Eňa Vacvalová
Moja dobrá priateľka Evka, s ktorou pravidelne prostredníctvom mobilu zdieľame spoločné chvíle s našimi štvornohými miláčikmi, mi nedávno poslala aj takú trochu smutnejšiu fotografiu…odišla jej dlhoročná milovaná súputnička Lara. Rozlúčila sa s ňou, a Lara už odpočíva na Borievke. Do srdca, aj do domácnosti mojej priateľky vstúpila nová štvornohá bytosť…hoci sa Evka tomu najprv bránila, také tie myšlienky…že už takú stratu viackrát nechce zažiť, že ona sa s tým tak ľahko nevyrovná…a zrazu, hop, náhoda. Týrané psíčatko z útulku jej všetky tieto chmáry z duše vyhnalo.
A tak dnes už spolu s Bellou chodia na zvierací cintorín k Larinmu hrobčeku, a „debatujú“ o živote, o tom ľudskom, aj o tom psom!
Ale späť k tej fotografii. Chvíľu mi trvalo, kým som si všimla, že malá Bella nesmúti nad hrobčekom svojej predchodkyne Lary, ale nad hrobčekom akéhosi piškótového kráľa. A vlastne vôbec nesmúti, kradne mu piškóty!!! Timi Rabel, piškótový kráľ sa už len bezmocne prizerá. Ale myslím si, že aj keby mohol niečo urobiť, tak by sa skôr s tými piškótami podelil. Veď to bol „kráľ“?! Je to skvelá fotografia, a vlastne vôbec nie je smutná, ako som naznačila v úvode…
Vystihuje veľmi presne, o čom jej život, ten ľudský, aj ten psí. A podľa mňa je úžasné, vybrať sa so svojím psíkom práve na Borievku, do zvieracieho cintorína v krásnom prostredí, a zažiť, alebo si aspoň niekde, sediac na lavičke predstavovať, príbehy všetkých zvierat, ktoré tam už odpočívajú. Keď som na jednej z tých lavičiek sedela nedávno ja, predstavovala som si, ako večer, keď sa zavrú brány cintorína, si tie zvieratá posadajú spolu niekde na lúčku a debatujú..o živote. O živote tu, aj o živote tam, za dúhou. A smejú sa..“ohovárajú“ svojich bývalých pánov a paničky, v čom to minule prišli oblečení, ako pribrali, že im karafiáty z vázičky pojedli podvečer srnky, a trochu žiarlia na svojich nástupcov…skrátka, je im veselo! Táto predstava ma popohnala aj k rozhodnutiu, aby som sa aj ja už konečne rozhýbala, a tých mojich, už v šiestich urničkách, zložila z ich miesta v našom dome a priniesla ich sem. Môžu si po večeroch prisadnúť k tým ostatným, a môžu ma ohovárať, koľko len chcú! Inak, táto predstava, teda podľa mňa, je ako liek, ako cesta, vďaka ktorej sa dá rýchlejšie oslobodiť od tých bolestných myšlienok zo strát svojich milovaných zvierat…oslobodiť sa, nie zabudnúť. A oslobodiť preto, aby sme mohli otvoriť svoje srdcia aj iným, ktorí tak veľmi potrebujú kúsok šťastia a toho otvoreného srdca.
Som nesmierne hrdá, že som mohla pomôcť, že som bola pri tom, keď Borievka vznikala…že sa to podarilo, že Bratislava má po dlhých rokoch také krásne a potrebné miesto, ako je cintorín pre zvieratá…že všetci, ktorí stratíte svojho štvornohého priateľa, ho nemusíte mať doma na polici, ako ja, ani v záhrade, ani niekde v lese…môžete mu dopriať dôstojné a krásne miesto na Borievke. Zájdite tam niekedy, sadnite si na lavičku, zavrite na chvíľu oči…a ak to bude podvečer, možno už na lúke budú sedieť zvieratká a debatovať o živote…a možno aj o tom vašom!
