Zvierací cintorín   B O R I E V K A

Svojho času, a musím podotknúť, že odvtedy ubehol zase nejaký ten rôčik, som na tejto pôde rozpovedala svoj príbeh o zvieracom cintoríne. Vtedy som ho nazvala, nekonečným...pretože taký naozaj bol. Dnes, aj keď sa ešte trochu bojím, akoby už zo zvyku, to vyzerá tak, že by som tento príbeh už mohla nazvať inak, napríklad – Dlhý príbeh s dobrým koncom!

Ako som už povedala, stále sa ešte trochu, bojím sa...že napriek tomu, že dvere tohto krásneho pietneho miesta pre zvieratá sú už zamknuté iba na jeden zámok a naozaj sa blíži chvíľa, že sa otvoria...objaví sa ďalšia nečaká prekážka, bohužiaľ, najčastejšie v „ľudskej koži“, ktorá tento dlhý príbeh zase predĺži o ďalšiu nechcenú kapitolu?! Ale povedala som si, všetko, čo bolo treba urobiť, vyriešiť, je urobené, doriešené, musím byť optimistka a veriť, že sme konečne na konci cesty, cesty dlhej, milí priatelia, 18 rokov!!! A tak pevne verím, že sa tie dvere, tá brána konečne už čoskoro naozaj otvorí, a vy všetci, my všetci, milí Bratislavčania prekročíme konečne ich prah, a budeme sa môcť dôstojne rozlúčiť so svojimi štvornohými priateľmi, ktorí si to rozhodne zaslúžia!
A ešte niečo musím, ale najmä chcem dodať...ja som možno stála na začiatku tohto dlhého príbehu, dlhej cesty, ale do cieľa ju priviedol jeden skvelý, obetavý a tvrdohlavý človek, ktorý jej venoval toľko úsilia, a obetoval toľko času, že v mojich silách to už nebolo – Ing. Stanislav Vlkovič.